Peter Župník
Peter Župník je mimoriadne zaujímavý umelecký fotograf, ktorý o sebe hovorí ako o mužovi v domácnosti. Žije v Paríži, ale stále sa úplne nevyrovnal s týmto prostredím, ani s francúzštinou. Vzhľadom na miesto narodenia a prostredie v ktorom vyrastal sa považuje za Slováka, jeho otec je však Ukrajinec a matka Češka. Vyštudoval FAMU v Prahe a s celým radom svojich spolužiakov tvorí známu slovenskú novú vlnu, či Generáciu 60, na rozdiel od nich všetkých však v Prahe nezostal. A navyše ani jeho tvorba do tejto škatuľky akosi nepasuje. Škatuľky sa preňho vo všeobecnosti nehodia. Keď sme ho v Paríži stretli (a videli po prvý raz v živote!) mali sme napriek všetkému tomuto pocit, že je to ten najpochopiteľnejší človek na svete, niekto, koho poznáme už dlho. Peter Župník je fotograf, ktorý si pre svoju prácu vzal zo sveta dospelých profesionalitu, poctivosť a vytrvalosť, zo sveta detí hravosť a schopnosť dívať sa na obyčajné veci tak, akoby ich videl po prvý raz v živote...
Peter Župník sa narodil na Spiši, v Levoči, v roku 1961. Celé detstvo však prežil v Klčove, malej dedinke, vzdialenej asi osem kilometrov. "Rodičia tam pracovali v šľachtiteľskej stanici. Otec zasvätil - doslova a dopísmena - celý život šľachteniu veľkého ovocia na Slovensku. Vyšľachtil trinásť alebo štrnásť odrôd, čo je v celoeurópskom kontexte čosi! Mimochodom, malo to katastrofálny koniec. Stanica sa po Novembri takzvane 'sprivatizovala' a hogo-fogo majiteľ zničil štyridsaťročný vedecký program za pár mesiacov. Otec sa z toho psychicky položil, ale je to 'fanatik-mičurinec'," hovorí v dobrom a so zjavnou ľútosťou voči zmarenej práci Peter Župník: "Opäť sa naplno venuje práci. Dokonca aj dnes chodí autobusom pravidelne prednášať do Nitry i do Prahy..."
Klčov je pre Petra Župníka dôležitý. "Tam mi asi tie obyčajné veci vošli do hlavy: kvety, jablká, mačky, vtáky, mraky... Spiš je zázračná krajina - hornatá a pritom otvorená, so skvelými pohľadmi do diaľky," hovorí fotograf o prvých zdrojoch svojej inšpirácie. K fotografii ako médiu svojho výtvarného videnia sa Peter Župník dostal zásluhou otca, ktorý pomocou fotoaparátu dokumentoval svoju vedeckú činnosť. Od starého otca dostal pod stromček prístroj značky Ľubiteľ a potom to začalo...
Malý Peter Župník však aj kreslil, maľoval. Chodil do Ľudovej školy umenia v Levoči. Aj tam však jeho profesor podchytil tiež chlapcov záujem o fotografiu. Napriek tomu chcel Peter na Strednej škole umeleckopriemyslovej v Košiciach študovať grafiku. "Veci, ktoré som mal na ukážku boli pol na pol grafické a fotografické. No a pretože na fotografiu sa nehlásil absolútne nikto, skončil som pri nej. Mal som šťastie na ročník, kde bolo viac ľudí, ktorí boli "strelení" podobne ako ja. Vďaka učiteľom, ktorí sa to napriek dobe snažili viesť "ľudskou cestou", nám skoro všetko prešlo. Oni totiž videli, že čosi robíme."
Jednu z hlavných úloh pri ďalšom profesionálnom smerovaní stredoškoláka Petra Župníka zohral iný "spišofil", slovenský rodák a zakladateľ katedry fotografie na pražskej FAMU Ján Šmok. "On každý rok obišiel všetky stredné fotografické školy, pozrel si záverečné práce z tretieho a švrtého ročníka a vyberal. Patril som medzi tých, ktorým potom medzi rečou povedal: 'Ukáž sa budúci rok na prijímačkách! Tu máš formulár...' Ja som ani nevedel, čo to FAMU je."
V priebehu štvrtého ročníka napriek tomu do Prahy odcestoval, na prijímacích skúškach však neuspel. O rok neskôr to chcel skúsiť znovu, ale ohlásili sa vojaci. "Už som musel nastúpiť na nejaké letisko na dva roky! Tým by padla škola a všetko... Nedarilo sa to nijak vybaviť, vojaci hovorili, že jedinou možnosťou by bolo, keby sa so mnou niekto vymenil. Že niečo také sa ale nestáva. Asi tri dni pred mojím nástupom prišiel človek z nejakej dediny a povedal: 'Chcem ísť na vojnu!' Tak nás vymenili, ja som mu kúpil fľašku. Bol to asi osud. FAMU - to bol ostrov slobody. Mohli sme robiť všetko, čo sme chceli. Profesor Šmok bol génius, ktorý dokázal vždy všetko vyžehliť."
Po vojenčine, o ktorej hovorí s nevôľou ako o "poslednom záchveve režimu", sa v roku 1986 vrátil do Prahy už ako to, čím chcel byť: ako fotograf na voľnej nohe. "Hoci som fotografoval aj nejaké obálky a katalógy pre umelcov, voľná tvorba pre mňa bola stále na prvom mieste."
V Bratislave spoznal svoju budúcu manželku Beátu a spolu aj vykročili do novej doby: svadba sa konala 24. novembra 1989. Cez manželku vznikla aj väzba s Parížom: Beáta Župníková tam totiž odišla študovať. Najprv jazyk, potom medzinárodné právo. "Niekoľko rokov som strávil medzi Prahou a Parížom. Celkom mi to vyhovovalo, darilo sa mi tiež pracovne, vydal som aj svoju prvú monografiu," rozpráva fotograf.
Ďalší významný zlom v jeho živote priniesol august 1994. To sa Župníkovcom narodil Teodor, prvé z troch detí. Narodil sa v Paríži a Peter Župník sa mu, samozrejme, musel i chcel venovať. Odvtedy je teda Parížanom na plný úväzok. Sám o sebe dokonca hovorí ako o otcovi v domácnosti. Manželka je totiž ďaleko viac než on mimo domácnosť. Pracuje v oblasti medzinárodného obchodu, sprostredkúva kontakty medzi podnikmi zo Západu a z Východu. Samozrejme, veľa cestuje. Peter Župník ďalej pozoruje malé veci, prevažne vo vlastnom byte, a nachádza magické súvislosti.
"Prvé dva roky boli pre mňa veľmi ťažké, neovládal som jazyk, úplne zmenil som prostredie," spomína fotograf. "Dnes sa dohovorím, ale stále nehovorím po francúzsky dobre," dodáva Peter Župník. Stále zdôrazňuje, že do veľkých projektov sa kvôli rodine nepúšťa, že na ne nemá čas. Napriek tomu, pridáva stále ďalšie položky do dlhého zoznamu svojich výstav. Tak v Paríži, ako v Česku a na Slovensku. V Prahe sa predstavil v lete minulého roku na individuálnej výstave v Pražskom dome fotografie (Galérii U Řečických). Mimoriadne poetická a komunikatívna expozícia sa potom presunula ešte do Galérie 4 v Chebe. V jeseni sa zúčastnil Peter Župník ešte v Galérii Potrheimka na zaujímavej kolektívnej výstave na pomoc pražskej zoologickej záhrade, kde hlavnými hrdinami boli zvieratá videné z rôznych uhlov a rôznymi očami. V Bratislave otvorili jeho výstavu v novembri v rámci Mesiaca fotografie. Peter Župník vyslal umeleckú depešu "domov" aj ďalším spôsobom: svojimi fotografiami ilustroval knihu Dominika Tatarku Písačky. Aj ako Parížan je veľmi výrazne prítomný v Česku a na Slovensku.
Teoretici hľadajú v tvorbe Petra Župníka inšpirácie surrealizmom. "Surrealizmus je nádherná vec, ale neviem či sa dá vôbec niečím inšpirovať, aby to nebol plagiát," zamýšľa sa Peter Župník. Kto vidí, s akým nadšením hovorí o tom, čo mu pripomínajú uhorky na stole, či paprika, práve prinesená z obchodu, musí pochopiť, že viac než nejaké smery ho inšpirujú nádherné detaily obyčajného života... Peter Župník je básnik každodenných zázrakov.
|
VLADIMÍR SKALSKÝ, NAĎA VOKUŠOVÁ
|
|
|
|
|
|
Pre viac informácií a ukážky tvorby pozrite:
|
› Petrov web
|
Back to top